Ako vychovávať dieťa predškolského veku

 
 
 

Bezplatná linka

0800 140 006

 
 

Napíšte nám

[email protected]

 
 
 
Úvod > Inšpirácia pre rodičov > Ako vychovávať dieťa predškolského veku
 

Ako vychovávať dieťa predškolského veku

PhDr. Jarmila Sobotová

Keď ma požiadali, aby som napísala článok pre rodičov, tak som rozmýšľala o téme – blíži sa leto, teplé dni sú tu a rodičia sú s deťmi vonku zrazu oveľa dlhšie. Pobehala som po internete a zistila, že k téme je obrovské množstvo článkov – kam ísť, čo robiť a čo nerobiť, ... Nuž, niektoré sú až veľmi vážne, o serióznosti iných by som pochybovala.

Som mama, babka, učiteľka. Kombinácia, ktorej výsledkom bolo konštatovanie, že „babka je prísna...“. nemyslím si to (veď kto by to už priznal :).

Som presvedčená o tom, že deti potrebujú pravidlá.

A nielen deti. Poviem príklad: Deti poväčšine majú rady počúvať, pozerať rozprávky, príbehy, ktoré už poznajú. Prináša im to uspokojenie, pocit bezpečia, vedia, čo bude nasledovať aj ako sa to skončí. Žiadne riziko, žiadna neistota.

Každé dieťa potrebuje pocit bezpečia. A pravidlá im ho poskytujú. Dieťa sa má o čo mentálne oprieť, vie, čo môže očakávať. Preto potrebuje režim – pravidelný čas na spánok, na jedlo, na hranie, ...  Učí sa, čo sa smie a čo nie je vhodné. Potrebuje komunikáciu, vysvetľovanie prijateľným spôsobom, aby vedelo, čo môže očakávať. Pravidlá pre dieťa musia platiť aj pre rodiča. Je absolútne nevhodné, aby to, čo raz bolo prehliadnuté, inokedy bolo dieťaťu vytýkané. U dieťaťa nastane zmätok – raz môžem a inokedy nie? Každé dieťa má aj tak v povahe skúšať, kam až môže zájsť. Určite ste si všimli, že v rôznom prostredí sa deti môžu správať rôzne. Doma, u starých rodičov, v škôlke. Dieťa skúša a postupne prijíma pravidlá daného prostredia. Samozrejme, každé dieťa je iné a každé dieťa je osobnosť. Niektorému stačí vysvetliť raz, dvakrát a pochopí, prijme. Inému je potrebné opakovať donekonečna. Podotýkam trpezlivo. Krikom a nebodaj bitkou sa ešte nikdy nič nevyriešilo. Opakujem – pravidlá a ich dodržiavanie. Nuž, na to sú rodičia. Keď máte dieťa, je to už na doživotie J. A už len dodám – čo si zaseješ, to budeš žať. Doslovne. Čo dáte dieťaťu, to vám vráti. O rok, dva, desať, dvadsať. Nabetón.

Nejdem tu opisovať, že dieťa sa učí predovšetkým napodobňovaním, vysvetľovaním s príkladom. Iba chcem zdôrazniť, že rodič, či sa mu chce, alebo nie, či je unavený, alebo nie, mal by mať na zreteli, že je ten prvý, na ktorého sa dieťa spolieha. Dieťa potrebuje pocit istoty bezpečia. Viem, že sa opakujem, ale som presvedčená, že deti nie sú zlé, iba spôsobom ktorým vedia, sa snažia na seba upútať pozornosť. Ak to inak nejde, kričia, hádžu sa o zem, trucujú, rozhadzujú hračky, ignorujú dospelých, bijú sa, robia napriek, ... no proste, sú vynachádzavé. A stačí tak málo – poskytnúť im vedomie, že som tu pre teba.

Samozrejme, ani to netreba preháňať a nestať sa extrémne - otrokom svojho dieťaťa. A sme na začiatku: dieťa potrebuje pravidlá. Príklad: teraz sa budem s tebou hrať ja, potom sa budeš chvíľku hrať sám (prípadne, si vypočuješ rozprávku, pozrieš rozprávku), ja budem variť, oddychovať, ... potom bude to a to. Vedieme deti k tomu, že majú svoje práva a povinnosti, ale aj my dospelí máme svoje práva a povinnosti. A učíme sa ich spoločne rešpektovať.

Základnou činnosťou dieťaťa je hra. Staňme sa aj my deťmi a hrajme sa spolu s deťmi. Učme deti hrať sa a učme sa od detí ako sa hrať. Nestačí povedať dieťaťu Choď sa hrať! A obklopiť ho nepreberným množstvom hračiek. Takto ho nenaučíme hrať sa samostatne. V tomto prípade menej znamená viac. Dnes je k dispozícii množstvo hier hračiek v rôznej kvalite. Vyberajme rozumne. A nezabudnime, že deti chcú presne to, čo má ten druhý. Zvážme, kedy mu vyhovieme a kedy nie a odôvodnime to dieťaťu. Nie vždy to prijme, ale takto sa učí, že nemusí dostať všetko, na čo si spomenie. Verte, je to v jeho prospech. Takže, nájdime tú správnu mieru. A keď už dieťa novú hračku dostane, poobdivujme ju, preskúmajme, spolu sa s ňou zahrajme. Nestačí: Na, tu máš (a už neotravuj!). A nakoniec, hrajme sa spolu s dieťaťom, rozvíjajme jeho hru nenápadne, nedirektívne. Napr., urobme pre nové autíčko autodráhu z dotupnej skladačky, v piesku, urobme mantinely z kamienkov, spravme novej bábike závoj zo servítky, ... Opýtajme sa: vstali tvoje zvieratká, bábiky, postarala si sa o ne? Jedli? Umývali sa? Deti veľmi rady aplikujú v hre situácie, ktoré poznajú. Opäť: majú pocit istoty: Toto viem, v tomto som si isté. Uvidíte, neskôr v samostatnej hre budú opakovať hru, rozvíjať ju a milujú, ak sa súčasťou hry stanú aj reálne predmety (vareška, hrnček, kladivko – len posúdiť bezpečnosť a mieru rizika).

Čítam, čo som napísala, a ups! Nemalo to byť o lete a letných hrách? Asi toto bolo dôležitejšie. Takže o lete nabudúce :).

PhDr. Jarmila Sobotová

 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Plná (Desktop) verzia